Hľadáte knihu, ktorá vás vytrhne z dnešného uponáhľaného sveta a donúti vás spomaliť? Historický román Večne spievajú lesy od Trygveho Gulbranssena neponúka prvoplánovú akciu, no skrýva v sebe drsnú severskú krásu a hlboký pokoj. Prečítajte si, prečo mi táto zádumčivá rodinná sága nakoniec nedala spávať, hoci sme si k sebe hľadali cestu o čosi ťažšie.

Pomalý rozbeh v drsných severských lesoch

Napísať recenziu na román Večne spievajú lesy bude zrejme o niečo ťažšie. Nie je to podľa mňa úplne klasický historický román. Čítala som už stovky kníh (ak neveríte, stačí sa prísť pozrieť do našej domácej knižnice), no takýto zvláštny ešte veru nie.

Ide o príbeh, ktorý sa odohráva na samote pri hustých nórskych lesoch, do ktorých sa odvážia len tí najodvážnejší. Na odľahlom statku Bjørndal žije rodina, ktorá je s prírodou aj tradíciami spätá oveľa silnejšie než ľudia v dedinách dole v údolí. Hlavnou postavou je Dag, ktorého život je spočiatku veľmi samotársky, no veci sa postupne začnú meniť.

Po prvých prečítaných stranách som mala z románu dosť ponurý pocit. Niektoré opisy pôsobili ťažkopádne a čas sa vliekol – asi ako pri nejakej rybačke uprostred leta. Dej len veľmi pomaly naberal na obrátkach, sem-tam sa udiala nejaká zmena a zrazu prišiel prestrih o pár rokov neskôr.

Postupne som však začala chápať, že práve toto tempo je pre túto knihu typické. Nie je to román plný dramatických zvratov, ale skôr pokojná rodinná kronika zo života ľudí severu – tvrdých, hrdých a veľmi spätých s prírodou.

Prečo som knihu Večne spievajú lesy nevedela pustiť z rúk?

Tento zvláštny, ba priam až zádumčivý román, ktorý som navyše čítala uprostred zimy, ma spočiatku obzvlášť pri srdci nezahrial, no predsa len bol v niečom výnimočný. Napriek akejsi ťaživej atmosfére som mala stále chuť siahať práve po tejto knihe, hoci som mala možnosť čítať aj iné. A skôr, ako som sa nazdala, bolo po nej – prečítala som ju jedným dychom.

Po jej dočítaní som si položila dve otázky:
Kedy budem mať možnosť čítať pokračovanie? A čo ma na tej knihe tak lákalo?

Na tú prvú otázku som odpoveď nenašla hneď. Neskôr som však zistila, že Večne spievajú lesy sú vlastne prvým dielom známej trilógie, ktorá vyšla už v roku 1933. Ďalšie časti sa volajú Zo smrtnej hory fúka a Niet inej cesty. O to viac dúfam, že vydavateľstvo i527net prinesie slovenským čitateľom aj tieto pokračovania. Keď som si o knihe neskôr čítala viac, zistila som, že príbeh rodu Bjørndalovcov patril kedysi medzi najčítanejšie romány v celej Európe.

Na tú druhú otázku som odpoveď našla pomerne rýchlo. Na tomto zvláštnom románe ma priťahoval pokoj, ktorý z neho priam sálal. Možno to bolo miestom, kde sa príbeh odohráva, a možno spôsobom, akým ľudia kedysi žili. Možno zaujímavými postavami, ktoré sú iné ako v bežných románoch, alebo okolnosťami, ktorým čelili.

V hektickom období, ktoré som práve prežívala počas čítania tejto knihy, som si zrejme potrebovala dopriať práve takýto pokoj. A tento príbeh mi ho naozaj doprial.

Silné postavy a drsný svet

Hoci je ústrednou postavou Dag, obrovskú úlohu v knihe zastávajú aj silné ženy. Nielen jeho manželka Terézia či jej sestra, panna Dorota, ale aj ďalšie ženské postavy, ktoré sa v príbehu objavia. Práve ony často prinášajú do drsného sveta nórskych lesov ľudskosť, pokoj alebo múdrosť.

Zaujímavý je aj kontrast medzi „horskými ľuďmi“ z rodu Bjørndalovcov a dedinčanmi z údolia. Tí sa ich často trochu boja – možno pre ich tvrdosť, možno pre ich zvláštnu uzavretosť. Tento rozdiel medzi dvoma svetmi dodáva príbehu ďalšiu zaujímavú vrstvu.

Mnohí čitatelia na knihe možno ocenia najmä poetické opisy prírody a hlbšie zamyslenia nad životom, vierou, dobrom a zlom. Dej je síce pokojný a pomalý, no práve v tom spočíva jeho čaro – kniha vás núti spomaliť a čítať ju takmer rovnakým tempom, akým plynie život v severských lesoch.

Kritické oko: Obálka, ktorá ma trochu zmiatla

Keby som knihe mala čosi vytknúť, je to obálka. Povedala by som, že pre mňa bola trochu mätúca. Niekedy obálky veľmi verne stvárnia, čo môžete od knihy očakávať, bez toho, aby ste si prečítali zadnú stranu.

Hoci na nej vidieť typické prenikavé oči, aké mali muži z Dagovej rodiny, mne sa to na obálku až tak nehodí. Keby to bolo na mne, do popredia by som dala skôr tie pokojné zelené lesy, v ktorých sa príbeh odohráva, a starý dom, kde bývali celé generácie rodu Bjørndalovcov.

Treba však spomenúť, že toto nové vydanie prinieslo aj nový slovenský preklad od Miroslava Zumríka, ktorý pomohol tomuto klasickému románu opäť ožiť pre dnešných čitateľov.

Pre koho je kniha Večne spievajú lesy

Tento román by som odporučila najmä čitateľom, ktorí majú radi:

• pokojné rodinné ságy
• príbehy zasadené do drsnej severskej prírody
• knihy s pomalším tempom, ktoré dávajú priestor premýšľaniu
• silné charakterové postavy a generačné príbehy

Ak však hľadáte rýchly a napínavý dej plný zvratov, možno vás tento román prekvapí svojím pokojnejším tempom.

Hoci toto nebola moja úplne typická recenzia, dúfam, že vás zaujala a podujmete sa prečítať si tento naozaj výnimočný román.

Do skorého čítania,
Vaša knihomoľka Veronika

Bibliografický odkaz

GULBRANSSEN, Trygve. Večne spievajú lesy. 1. diel. Pevná väzba. 2025. 336 s. i527net. ISBN: 978-80-8249-192-3

Ukážka z knihy Večne spievajú lesy

Keď sa Tore spolu s ostatnými navečer vracali rovnakou cestou, ľad pod nimi sa preboril a prehltol koňa so saňami aj všetkými, čo boli v nich.
Daga privolali z lesa a k jazeru vyrazilo mnoho mužov a koní.
Vyrúbali dieru v ľade a vytiahli mŕtvoly – viac sa robiť nedalo.

Po starobylom pohrebe a kare sa na Bjørndale rozhostilo ticho. Dagovi sa priam zrútil svet.
Ako keby visel vo vzduchoprázdne, mimo všetkého.

Očami sa udivene rozhliadal ako dieťa. Svet mu pripadal cudzí a nepochopiteľný.
Túlal sa kade-tade ako vo sne, nič si nevšímal, sotva vnímal, ako plynú dni.

Jar a leto, jeseň a zima sa medzitým striedali rovnako ako predtým, Dag sa však k ničomu nemal.
Nikde nenachádzal pokoj.

Len čo vošiel do stavísk, každá drobnosť mu pripomínala mŕtvych.
Ako vošiel do lesa, hneď v ňom vyvolal obrazy ľudí, na ktorých na týchto miestach kedysi myslel.

Len čo sa osmelil zájsť na cintorín, hroby ho akoby vťahovali do seba. Tam dolu ležali všetci jeho ľudia.
Ešte aj maličký chlapec, ktorý mal zdediť gazdovstvo.

Na čo sa ešte na tomto svete namáhať?

Román Večne spievajú lesy od nórskeho autora Trygveho Gulbranssena je pokojná rodinná sága z drsných severských lesov, ktorá očarí atmosférou prírody, silnými postavami a pomalým, no hlbokým rozprávaním.