Niektoré knihy nie sú len príbehom, ale objatím v papierovej podobe. Pollyannine poklady sú presne také – láskavé, pokojné a plné nádeje. Pripomínajú nám, že radosť nie je dar, ale rozhodnutie, ktoré môžeme urobiť každý deň.

Pollyanna a jej príbehy sú mojím liekom na ťažké, niekedy aj ufrflané dni. Tie dni, keď človek vidí skôr čierne ako biele. Práve vtedy sa snažím pripomenúť si, akú pozitívnu vec by v niečom ťažkom či negatívnom našla Pollyanna.

Prvé jej príbehy boli plné detskej nespútanej radosti a úprimnosti, ktoré si získali nejedného detského, ale i dospelého čitateľa. Avšak posledné dva diely — Pollyanna sa vydala a Pollyannine poklady — ukazujú, že hra na radosť sa dá hrať aj vo víre rodičovských, manželských a dospeláckych povinností.

Pollyanna ako mama troch detí má, samozrejme, práce vyše hlavy. No materstvo a veci s tým spojené vníma inak ako mnohé iné mamy. V tomto sa cítim veľmi podobne ako ona. Som doma s deťmi už viac ako pätnásť rokov a ani jeden z tých rokov by som nevymenila za sebarealizáciu v práci. Viem, že veľa žien musí pracovať kvôli financiám. Ale sú aj také, ktoré odchádzajú do práce preto, že ich rola mamy nenapĺňa. Pre mňa je to, rovnako ako pre Pollyannu, to najdôležitejšie povolanie.

Pollyanna sa s Jamiem a deťmi presťahovala do novej štvrte, kde sa postupne zoznamuje so susedmi. Hoci o svojej hre nerozpráva, stále ju hrá. Všetci si čoskoro všimnú, že táto nová susedka je iná — vždy nájde niečo pozitívne aj na zlých veciach. Pollyanna nájde dôvod na radosť dokonca aj vtedy, keď im na Štedrý večer ukradnú strieborný servis od tety Polly. Po čase, po miernom nátlaku jednej zo susediek, sa rozhodne priateľkám porozprávať o hre na radosť.

Pokračovanie, ktoré verne zachovalo ducha Pollyanny

Napriek tomu, že autorka H. L. Smithová nadviazala na pôvodné príbehy od Eleanor H. Porterovej, verne zachovala pozitívneho ducha Pollyanny. Optimizmus, radosť a viera v dobro priam sálajú takmer z každej stránky knihy. Text je napísaný jednoducho, no veľmi zaujímavo, s dávkou humoru i morálneho poučenia. Na mňa pôsobí kniha Pollyannine poklady ako balzam pre dušu.

Myslím, že zrejme každý si z knihy odnesie, že radosť nie je samozrejmosť, ale rozhodnutie, ktoré môžeme – a mali by sme – urobiť každý deň. A keď nájdeme radosť v každodennom zhone, bude náš život plynúť oveľa pokojnejšie a spokojnejšie.

Čo mi kniha Pollyannine poklady dala

Keď sa z dieťaťa stane dospelý človek, prichádzajú dni, keď je ťažké nájsť niečo pozitívne. Sme postavení pred nové situácie, ktoré často nevieme zvládnuť. Pollyanna mi však opäť ukázala, že aj v nepredvídateľných okamihoch — ktoré sú pri deťoch na dennom poriadku — je to možné. Každý deň sa dá nájsť dôvod na radosť.

Nielen deti, ale aj susedia, manželstvo, teta Polly a všetci okolo nej stavajú Pollyannu do nových situácií. To, ako sa s nimi vysporiada, prekvapí nejedného čitateľa. No zároveň môže poslúžiť ako inšpirácia, ako zvládnuť podobné situácie aj v našich životoch.

Áno, aj Pollyanna v tejto knihe na pár dní stratí dôvod tešiť sa. Vtedy však prídu na rad priatelia, ktorí jej pripomenú, aké dôležité je nájsť radosť aj v ťažkých chvíľach. Oplácajú jej tým, že ona stála pri nich, keď to potrebovali oni.

Nová susedka, z ktorej sa nakoniec stane jej dobrá priateľka, sa viac nemôže pozerať na jej trápenie. Povie jej holú pravdu bez prikrášľovania a zároveň jej pripomenie vlastnú hru. A to je podľa mňa dôležité aj pre nás — stáť pri druhých, keď to potrebujú. Hrať hru na radosť, vidieť svet v lepších farbách a hovoriť pravdu s láskou, keď vieme, že je to potrebné.

Odporúčam všetky príbehy o Pollyanne — každému. Pretože všetci potrebujeme byť viac pozitívni, viac radostní. Tento „liek“ môže naozaj meniť svet 🙂

Prajem vám príjemne strávené chvíle s Pollyannou, Jamiem, Juniorom, Judy a maličkou 🙂 A nezabudnite mať radosť!

Ukážka z knihy Pollyannine poklady

„Z oboch – z chlapca aj psa – vyžarovala spokojnosť.

Pohľad na nich hrial Pollyannu pri srdci. Nebolo pochýb o tom, že Junior už pochopil, čo ho chcela naučiť. Pes, tá fascinujúca kombinácia vitality a lásky, si v chlapcovom srdiečku už stihol vydobyť neprimerane veľké miesto. Keď Junior prvýkrát spomenul Jiggsovo meno pri večernej modlitbe – hneď po maličkej, ale ešte pred tetou Polly a Nancy, Pollyannu to vydesilo. Už-už chcela niečo namietnuť, no nakoniec sa zastavila a začala uvažovať nad tým, či jej dieťa nemá pravdu. Nie je azda namieste prosiť toho, ktorého milosrdenstvo sa rozlieva na všetky jeho diela, o milosť pre vrtiace sa šteniatko so saténovou srsťou, ktoré je napriek všetkým svojim nezbednostiam stelesnením lásky?

Pollyanna mala pocit, že ona aj deti sa od Jiggsa niečo naučili.

„Podľa mňa by každý, kto vychováva dieťa, mal zároveň vychovávať i šteňa,“ povedala Jimmymu. „Potom by sa toľko nerozčuľoval nad detskými vylomeninami, lebo by chápal, že sú súčasťou prirodzeného poriadku vecí rovnako ako gravitácia alebo striedanie ročných obdobi.“

Jimmy s ňou úplne súhlasil. Zrejme by s ňou súhlasila väčšina ľudí, ktorí sa o túto tému zaujímajú z čisto akademického hľadiska. Avšak Jimmyho teoretický súhlas čoskoro prešiel oveľa tvrdšou skúškou, než si ktokoľvek z nich dokázal predstaviť.“

SMITHOVÁ, H. L. Pollyannine poklady. kumran.sk 2025. mäkká väzba. 272s. ISBN: 978-80-8300-007-0