Veľmi som sa potešila, keď vydali zbierku Lady Susan, Watsonovci, Sanditon od Jane Austenovej. Myslím si, že každý, kto si čítal jej knihy, by mal prečítať aj túto. Jednotlivé diela vznikli v rôznych obdobiach a preto každé je trochu iné. Hoci príbehy nie sú dokončené majú čo ponúknuť. Verím, že táto kniha mnohých nadchne práve tým, že si bude môcť domyslieť, ako pokračovali dobrodružstvá hlavných hrdinov.

Prvé dielo Lady Susan je zbierkou listov medzi viacerými osobami. V listoch sa opisuje často krát charakter a správanie Lady Susan. Nikto nevie aká naozaj je. Každému sa snaží povedať to, čo chce počuť. Lady Susan nikomu neodhalí svoje práve ja a svoje ciele. Listová forma, akou Austenová písala dielo Lady Susan ma nezaujala. Veľmi mi tam chýbalo tempo, priama reč a bežné situácie. Prišlo mi to akési strohé. Na druhej strane bolo zaujímavé pozorovať vykreslenia deja prostredníctvom listov.

„Čo si človek pomyslí o takejto žene, moja drahá mama? Toľká naliehavosť v jej reči! A predsa sa nemôžem ubrániť podozreniu, že nič z toho, čo povedala, nie je pravda.“

Časť Watsonovci ma veľmi nadchla. Emmu vychovávala teta so strýkom, ktorý sa jej na dlhú dobu ujali potom, čo jej zomrela matka. So svojimi súrodencami sa veľmi odcudzili a tak si nevedela predstaviť, aké to bude teraz, keď sa musela vrátiť domov. Po začítaní sa do Eminho príbehu som dúfala, že autorka toho stihne na tých päťdesiatich stranách čo najviac. A hoci príbeh nezašiel až tak ďaleko ako som čakala, vtiahol ma tak, že sa vo mne prebudila fantázia.

„Nepáči sa mi, Elizabeth. Pripúšťam, že zjavom a vystupovaním pôsobí dobre, a v istých bodoch sa správa a vyjadruje príjemne. Ale nič obdivuhodné na ňom nevidím. Naopak, zdá sa, že je veľmi samoľúby, povýšený, až absurdne lipne na vlastnom postavení a niektoré spôsoby, ktorými sa ho snaží zdôrazniť, sú osobitne zavrhnutiahodné. Je na ňom čosi smiešne, čo ma pobaví, ale inak mi jeho spoločnosť nie je veľmi príjemná.“

Časť Sanditon sa najviac ponáša na tvorbu Jane Austenovej. Charlotte dostala od Parkerovcov ponuku navštíviť prímorské mestečko Sanditon. Pán Parker sa snažil do tohto kraja dostať, čo najviac nových ľudí. Mladí muži venovali Charlotte svoju pozornosť, no nie takú ako bohatým dedičkám. A kým nespoznala Sidneyho Parkera úplne jej to vyhovovalo. Hoci Jane Austenová Sanditon osobne nedopísala, Juliette Shapiro ju skvelo doplnila a človek ani nezbadá, kde začína jedna autorka a kde druhá pokračuje.

„Všetci si ju obľúbili, každý videl, že sa správa náležito, má miernu a citlivú povahu. Predsudky, ktoré voči nej spočiatku vznikli v istých končinách, boli tiež preč. Sama cítila, že sa stala hodnou dôvery a presne tou spoločníčkou, ktorá usmerní a obmäkčí lady Denhamovú, a tá potom otvorí svoju myseľ a dlaň.“

Prvá časť knihy Lady Susan ma veľmi nezaujala, ale zvyšné dve veľmi vzbudili moju pozornosť. Aká škoda, že ich Jane Austenová nestihla dopísať! Hoci „načaté“ časti príbehu Watsonovci a Sanditon mali približne päťdesiat strán, veľmi ma zaujali. Po prečítaní príbehu o Watsonovcoch som si hneď začala predstavovať, ako by kniha mohla pokračovať.

Myslím si, že kniha Lady Susan, Watsonovci, Sanditon bežného čitateľa, ktorý nemá záujem veľmi nezaujmú. Na čítanie „Austenoviek“ musí mať človek cit, chápať hĺbku jej opisov a veľkú predstavivosť. Napriek tomu táto zbierka môže vyvolať záujem o prečítanie knihy Sanditon. Každý, kto rád číta „Austenovky“ si príde na svoje pri čítaní tejto knihy. Vychutná si jej štýl a zároveň prebudí v sebe fantáziu pri vlastnom dotvorení konca príbehov.

AUSTENOVÁ, Jane. Lady Susan, Watsonovci, Sanditon. Prvé vydanie. Bratislava: SLOVART, 2012. ISBN 9788055607962.