Tiene raz pominú
Historické romány z obdobia druhej svetovej vojny patria medzi moje najobľúbenejšie. Či už ide o životopisné alebo aj tie, ktoré boli týmto obdobím inšpirované. Nie je to preto, že by sa mi páčilo koľko hrôzy si vtedy ľudia museli vytrpieť. Ba práve naopak. To, čo robí romány z tohto obdobia pre mňa takými výnimočnými je ODVAHA. Napriek krutosti, zlu, krviprelievaniu a mnohým hrozným činom, v tejto dobe žili veľmi odvážni ľudia. Ľudia, ktorí mali odvahu bojovať a ktorí sa rozhodli brániť nevinných aj za cenu vlastných životov. A práve o takýchto odvážnych ľuďoch si budete môcť prečítať v románe Tiene raz pominú. Tri výnimočné ženy: Lena, Ans a Miriam mi ukázali, že odvaha môže mať rôznu podobu. Hoci sa každá z nich nachádzala v inej situácii, všetky tri spájala obrovská odvaha a sila odovzdať svoj život a život svojich blízkych Bohu.
Niečo na začiatok…
Príbeh týchto troch výnimočných žien sa odohráva v Holandsku. Lena a jej dcéra Ans žijú pokojný vidiecky život. Ans však chce od života viac a preto odchádza do Leidenu, kde sa konečne aspoň trochu odstrihne od rodičov a nudného vidieckeho života. Miriam prichádza do Holandska spolu so svojim otcom. Spoločne dúfajú, že aspoň tu ich Nacisti nechajú na pokoji. Holandsko bolo totiž ako jedna z mála krajín počas prvej svetovej vojny neutrálna. Holanďania aj židovský utečenci veria, že aspoň v tejto krajine bude mier. Snáď aspoň tu budú Židia v bezpečí, pred krutými zákonmi a zverstvami, ktoré sa diali v Nemecku a iných okupovaných krajinách. Nacisti však mali iné plány.
Keď som čítala o tom, s akým „akože“ zámerom prišli Nemci do Holandska, uvedomila som si, že niečo veľmi podobné sa deje už dva roky na Ukrajine. Aj Nemci považovali Holanďanov za svojich bratov, ktorých treba „chrániť“. V priebehu pár dní ich obsadili Holandsko, ktoré hoci sa nemalo šancu ubrániť. Potom Nemci postupne začali zavádzať nový režim, pred ktorým Miriam s otcom a tisícky iných utečencov utiekli.
Miriam zanechala v Nemecku nielen domov, ale aj svoju matku a ďalšiu rodinu. Po prvých dňoch nemala pocit, že sa ešte niekde bude cítiť doma. Tejto mladej nadanej huslistke sa však podarilo nájsť si životnú lásku, nový domov v Leidene. Dokonca tu našla aj spriaznené duše Ans a Eloise, ktoré jej pomáhali nielen keď sa prisťahovala, ale aj keď sa Nemci dostali k moci.
Postupne zavádzanie nových pravidiel…
Ans si spočiatku neuvedomovala hrozby spojené s vojnou tak ako jej rodičia. Keď však začali Nemci zavádzať nové zákony a pravidlá, ktoré sa dotýkali jej dobrej priateľky Miriam, stále viac si uvedomovala, že to nemôže nechať len tak. Priateľstvo s Miriam ju utvrdzovalo v tom, že Židom treba nejako pomôcť. A tak sa spolu s Eloise pridali k odboju. Robila to napriek tomu, že mala priateľa, ktorý pracoval na polícií a vopred ju varoval pred tým, čo ju čaká ak ju odhalia. Ans začala žiť svoj život tak, že ste mali pocit, že naozaj verila známej pasáži z biblie: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“
Aj na vidieku bolo stále viac cítiť nový režim. Napriek tomu, že ľudia pochopili, že zrazu nik nemôže dôverovať ani susedom, ktorých pozná celý život, nevzdali sa nádeje. Rozhodli sa nezatvárať si oči pred neprávosťou a pomáhať ako sa dá. Často krát za cenu vlastných životov.
Aj Lena s manželom sa pridali k odboju a podali pomocnú ruku kde bolo treba. Hoci sa Lenina rodina ocitla v ťažkej situácii, Boh ju vďaka tomu naučil niečo nesmierne dôležité. Ako každá matka aj Lena chcela stále dohliadať na bezpečie celej svojej rodiny. V novom režime to však nebolo uskutočniteľné. A tak konečne dokázala to, čo nikdy predtým. Odovzdala úplne Bohu starosť o jej najbližších. Samozrejme, že sa neprestala modliť a prosiť o ochranu pre nich. No konečne to nechala viac na Boha. Miesto negatívnych myšlienok a zbytočného strachovania sa o to, čo aj tak neovplyvní vložila svoju energiu do pomoci druhým. Keď takto ona pomôže iným v núdzi, snáď sa nájde niekto, kto pomôže jej blízkym, na ktorých už nemala dosah…
Ešte pár slov ku knihe…
Lynn Austinová už priniesla na knižný trh pár výnimočných kníh o vojne. No musím povedať, že táto sa ma dotkla asi najviac. Nie je to len tým, že je to zatiaľ jej najdlhšia kniha (má totiž takmer 470 strán). Je to najmä hĺbkou vzťahov, ktoré sú v príbehu a veľmi verným a dobre predstaviteľným opisom. Podarilo sa jej tak verne opísať situácie, že som mnohé zo strán preplakala. (Toto sa mi až tak často pri knihách nestáva.)
Dojali ma nielen nepredstaviteľné podmienky v akých utečenci žili, ale aj postoj aký Lena zaujala na konci k jednému nemeckému vojakovi, ktorý sa zrazu objavil na ich pozemku. (Myslím, že pri čítaní knihy Tiene raz pominú pochopíte, ktorý konkrétne som mala na mysli.
Táto kniha ma donútila zamyslieť sa či robím dostatočne pre ľudí v podobnej situácii. A tiež či by som bola dostatočne otvorená pomôcť ľuďom v núdzi, ktorí by z ničoho nič zaklopali na moje dvere. Dokázala by som v nich vidieť Krista a pomôcť im a nehľadieť viac na seba a na mojich blízkych?
Ktovie, možno sa aj my raz ocitneme v podobnej situácii ako títo odvážni ľudia. Otázkou však ostáva, či budeme natoľko odvážny, aby sme pomohli druhým, hoc možno aj za cenu vlastného života.
Prajem príjemné čítanie
Krátka ukážka z knihy Tiene raz pominú
„Už to robia, Eloise!“ povedala, keď vyšla hore celá udychčaná. „Nacisti to už robia!“
Eloise prestala písať. „Čo také?“
Keď si všimla Eloisin ustarostený výraz, oľutovala, že s tým hneď vyrukovala. Eloise nespávala dobre, po nociach sa prechádzala po dome, takže si o ňu s profesorom robili starosti. Mala radšej počkať naňho, ale už bolo neskoro plakať nad rozliatym mliekom.
„Tak už mi povedz, čo robia, Ans,“ netrpezlivo na ňu štekla. „Gestapo v Amsterdame po nociach zatýka Židov a zhromažďuje ich v budove divadla, odkiaľ ich deportujú z krajiny. Holandská polícia im pri tom musí pomáhať.“
Vtom sa jej pred očami mihol obraz Erika, ako robí také veci nevinným ľuďom tu v Leidene, a hruď sa jej stiahla úzkosťou. Keď Holandská Východná India padla v marci do rúk Japoncov, dúfala, že Erik zmení názor a prestane pomáhať nepriateľovi, ale mýlila sa. „Nie som na Jáve,“ oponoval jej. Nech by som tu robil čokoľvek, svojej vlasti tým nijako nepomôžem.“
Ans by ním najradšej zatriasla. „Čo to nevidíš? Zlo postupne pohlcuje celý svet!“
Samozrejme, že to vidím! Ibaže tu v Leidene s tým teraz nemôžeme nič urobiť a za akýkoľvek odpor by sme zaplatili životom.“
AUSTINOVÁ, Lynn. Tiene raz pominú. Kumran.sk 2024. Mäkká väzba. 464s. ISBN:978-80-89993-88-8
Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com
Mohlo by vás zaujať
